14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2025Rozhovor s Filomenou Petrášovou
SOM PÁNU BOHU VĎAČNÁ ZA VŠETKY DARY A MILOSTI
Uverejnené 24.12.2024
O našej životnej jubilantke Filomene Petrášovej sme už toho aj v predchádzajúcich Maniach síce písali dosť – ale ako sa na život pozerá ona svojimi vlastnými očami? Položili sme jej pár otázok, v ktorých nám to objasní 😊.
Tvoj život sú už „dejiny“ – a my si ho aj pri tomto rozhovore rozdelíme na „dejinné etapy“. Narodila si sa v období, ktoré na dejepise označujeme ako medzivojnové. Prežila si v ňom prvých päť rokov života. Viažu sa ti k nemu nejaké spomienky?
Narodila som sa 17. septembra 1934 v Necpaloch. Moji rodičia Jozef Mečiar a Mária, rodená Šovčíková, boli roľníci. Mala som šesť súrodencov. Ja som najstaršia. Po mne nasledovali bratia Anton, Jozef, Vladimír, Alojz, Stanislav a sestra Mária. Z nich žijem už len ja a brat Vladimír. Prežila som šťastné detstvo. Dedina bola plná detí, hrávali sme sa, bolo veselo.
Nasledovala druhá svetová vojna. Ako sa do tvojej pamäti zapísala ona?
Na vojnu nerada spomínam, lebo si hneď predstavím vojakov v dedine i to, ako sme pri náletoch museli utekať do úkrytu v záhrade alebo k susedovi do pivnice. Bolo to strašné.
Dúfali ste po skončení vojny v lepší svet? Aké boli tie najbližšie roky po nej aj v tvojom vlastnom živote?
Po skončení vojny, aj keď sme počas nej schudobneli, sme žili spokojnejšie – už len preto, že sme nepočuli streľbu a približujúce sa lietadlá. Chodila som ďalej do školy a po jej skončení som nastúpila do práce na MNV (Miestny národný výbor) v Prievidzi. V čase voľna som – keď bolo treba – pomáhala rodičom na poli.
Nasledovalo dlhé obdobie komunizmu. Čím konkrétne sa ťa dotklo ono?
Prežila som v ňom veľkú časť svojho manželského života. 12. februára 1955 som sa vydala za murára Petra Petráša. 7. decembra 1955 sa nám narodil syn Milan, 4. februára 1958 syn Peter (ten už nie je medzi nami) a 30. marca 1962 dcéra Evka.
Keď ma po materskej dovolenke volali znova do práce, nenastúpila som do nej. Bývalý kolega mi totiž povedal: „Filka, ani sa tam nevracajte, nech vás Pán Boh chráni, čo sa tam teraz robí!“ Zostala som teda doma s deťmi – a vôbec som sa nenudila.
Potom, keď mala Evka 9 rokov, som nastúpila ako predavačka do Jednoty do budovy oproti farskému kostolu. Predával sa tam textil. A v roku 1988 som odišla do dôchodku.
V období komunizmu si spolu so svojou rodinou neohrozene vyznávala vieru, pomáhala si na fare a niekedy si aj pozývala prievidzských kňazov do svojej domácnosti na nedeľné obedy. Malo to nejaké dôsledky zo strany vládnuceho režimu?
Za komunizmu síce už začali byť problémy s náboženstvom, ale my sme chodili do kostola ako aj predtým. Museli sme sa však vysporiadať s rôznymi požiadavkami – problémom bývalo napríklad vybaviť pre deti prihlášky na náboženstvo. No ja som neustúpila.
Keď sa do Prievidze vrátili rehoľné sestry, jedna z nich, ktorá kedysi učila aj môjho manžela Petra, ma požiadala, či by som niekedy nemohla prísť pomôcť na faru. A tak keď bolo treba, išla som – hoci viac tam pomáhala moja kamarátka Janka a pani Chudá, ktorá už bola na dôchodku. Keď kňazi nemali kuchárku alebo bola chorá, niekedy som ich pozvala na nedeľný obed k nám.
Dôsledky zo strany vládnuceho režimu to nemalo, ale pripomienky či komentáre k tomu boli. Ja som si to však nevšímala.
Ako si spomínaš na november 1989? Aké boli tvoje pocity z toho, že éra komunizmu sa končí?
Pocity boli určite dobré. Sledovali sme všetko v televízii a dúfali sme, že tentoraz to už vyjde. To množstvo ľudí, ktorých sme tam videli zhromaždených, nám dodávalo nádej.
Dnes žijeme v období demokracie. Čo vnímaš ako výhody, ktoré do života ľudí priniesla? A v čom by mohla byť viac „uvedomelá“?
Výhodou je sloboda. Ale aj tá má svoje hranice. Chybou je, keď ju niektorí ľudia žijú bez zodpovednosti.
Čo považuješ za svoje najväčšie životné šťastie? Za čo si najviac vďačná?
Mojím najväčším šťastím je, že môžem s pokorou a Božou pomocou prežívať svoj život v kruhu rozvetvenej rodiny – aká je už veľká, to som si uvedomila na oslave mojich 90. narodenín.
Odovzdávam svoj život do Božej vôle. Najviac vďačná som za to, že mi Pán Boh dožičil dožiť sa 90 rokov života. Ďakujem mu za všetky dary a milosti, ktoré si ani nezaslúžim. A tiež našej nebeskej Matičke ďakujem za pomoc a ochranu počas celého môjho života.
Čo po 90 rokoch života považuješ za najväčšiu životnú múdrosť, ktorej by sa mali všetci držať?
Treba Pánu Bohu ďakovať za všetko. Buďte mu verní a nikdy to neoľutujete. Veď on nás sprevádza a požehnáva po celý náš život.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Fotografie: Martina Humajová, archív Filomeny Petrášovej